Zámky

Altes Schloss

Altes Schloss (Starý zámok), pôvodne – od 13. storočia – srdce rozsiahleho poľovného revíru, obkolesený vodnou priekopu a vybavený množstvom hospodárskych budov, tvorí v súčasnosti dôležitý obrazový motív parku. Keď rod „Lachsenburgov“ vymrel po meči, v 14. storočí získali Habsburgovci celý areál. Tento poľovnícky zámok sa rozšíril a vybudoval za Albrechta III. V druhej polovici 17. storočia – po období úpadku – Lodovico Burnacini (známy divadelný architekt cisára Leopolda I.) prebudoval budovu v barokovom štýle. Po vpáde Turkov v roku 1683 sa budova v roku 1693 obnovila a zvýšila o jedno podlažie. Altes Schloss slúžil až do Prvej svetovej vojny spolu s Novým zámkom – Neues Schloss, vybudovaným v 18. storočí, ako jarná rezidencia Habsburgovcov. V medzivojnovom období sa tu udomácnila škola pre RYTMUS, HUDBU a TELESNÚ KULTÚRU „HELLERAU-LAXENBURG“.

Šikmá poloha areálu sťažovala pravidelné usporiadanie okolia. Renesančná záhrada vybudovaná „v holandskom štýle“ sa v 16. storočí nachádzala trochu v ústraní, približne v priestoroch dnešného divadla a nemala žiadne osové prepojenie so Starým zámkom – Altes Schloss, ktorý sa mal potom v barokovom období napojiť na súradnicový systém alejí a priesekov parku rozšíreného smerom na juh. Medzi ním a Uhlefeldhausom (pôvodne južne od divadla, dnes už neexistuje) sa dlho nachádzalo veľké polkruhové námestie, rozčlenené alejami stromov, ktoré bolo zahrnuté do celkového krajinného stvárnenia parku až v prvej tretine 19. storočia.

V období medzi päťdesiatymi a sedemdesiatymi rokmi 18. storočia sa už myslelo na skrášlenie parku v duchu „Park-Entree“ a dokonca sa plánovalo jeho obstavanie budovami. Z tohto obdobia pochádzajú bazény s fontánami. Vodné priekopy Starého zámku – Altes Schloss – sa v druhej polovici 18. storočia zasypali zemou a premenili na trávnaté plochy.

Blauer Hof

Prvý názov bol Slobodný dvor Melchiora Arguella (Melchor de Argüello) 1544. Neskorší majitelia boli bratia Bloe (Bloenstain/Blauensteiner), Rätsch, Eibiswald a iní. Od roku 1705 bol majiteľom vicekancelár Friedrich Karl Schönborn, ktorý v rokoch 1710 až 1720 nechal veľkoryso rozšíriť existujúcu stavbu svojim obľúbeným architektom Lukasom von Hildebrandtom.

Okolo roku 1729 predal objekt svojmu nasledovníkovi v úrade ríšskeho vicekancelára, ktorým bol gróf Adolf Metsch, ktorý ho odkázal v závete svojmu zaťovi Khevenhüller-Metschovi. Potom sa budova nachádza vo vlastníctve grófskeho rodu Daun, ktorý ju v roku 1762 vymenil za palác Dietrichstein (= Grünne-Haus – Zelený dom).

Následne Mária Terézia získala Blauensteiner-Hof a priľahlý Prucknerische Haus. Od roku 1756 prebiehala rozsiahla výstavba pod vedením dvorného architekta Nicoló Pacassiho. Okolo roku 1770 sa vybudoval Belvedere (maľby pochádzajú od Joseph Pichlera?). Pacassi zmenil stavbu, pričom sa preložila príjazdová cesta z východnej na severnú stranu, teda smerom na Schlossplatz.

Priečelie vstupnej brány na námestí Schlossplatz tvoria vystúpené rohové rizality, ktoré kopírujú zakrivený tvar starej hranice trávnika. Stredný rizalit je zvýraznený portikusom, balkónom a atikami s hodinami. Na dvore sú vytvorené nad oknami rôzne striešky podčiarkujúce pozoruhodnosť hlavného a vedľajšieho traktu. Vybavenie vnútorných priestorov, pokiaľ sa ešte zachovalo, pochádza prevažne z rokov 1853/54.

Jedálenský trakt, vybudovaný architektom Nicoló Pacassim, sa nachádza na námestí bývalého sinzendorfského domu – Sinzendorfisches Haus – a do cisárskeho majetku bol získaný okolo roku 1756. Priečelie ovláda portikus s plastikami lovu volaviek. Vo vnútri sa nachádza veľká oválna jedáleň, ktorej steny sú rozčlenené maľbami architektonických prvkov (žiaľ, zachovali sa len čiastočne); stropná freska od Vinzenza Fischera znázorňuje Puttiho na love so sokolom.

Zámocké divadlo bolo vybudované v roku 1753 podľa návrhu Nicoló Pacassiho. Na strane otočenej k príjazdu do parku sa nachádza vysoký portikus so zloženým štítom, plochy steny sú členené zapustenými poliami a vystupujúcimi doskami. Z vnútorného vybavenia sa zachovali v auditóriu neskorobarokové maľby iluzionistickej architektúry; horná časť s volútami, závesmi na kvety a anjelikmi bola doplnená v 19. storočí.